Kolektivizmus neexistuje

Mnohí ľudia, dokonca aj odporcovia kolektivizmu, stále nechápu skutočný rozdiel medzi individualizmom a kolektivizmom. Nejde o to, že by individualizmus bol lepší: individualizmus zodpovedá skutočnosti, kým kolektivizmus je úplný nezmysel.

Arrowova teoréma iba formálne vyjadrila niečo zjavné: ak chce Ján ísť do kina, Jakub do divadla a Jana do opery, čo teda chcú „Ján, Jakub a Jana“? A aj keby sa Ján s Jakubom zhodli, že pôjdu do kina (alebo napríklad znásilnia Janu), čo chce tá istá „spoločnosť-skupina-ľud-kolektív-národ“, ktorú tvoria „Ján, Jakub a Jana“?

Vláda väčšiny, bežne prijímaná ako praktické uskutočnenie „demokracie“ (moci „ľudu“, teda určitého ľubovoľného percenta ľubovoľne vymedzenej skupiny podľa nejakého ľubovoľného volebného systému), nie je nijako posvätná, legitímna, oficiálna ani logická. Je iba výrazom práva silnejšieho, akousi premyslenou skratkou, vďaka ktorej netreba riešiť spor násilím (za predpokladu, že by početnejšia strana zvíťazila). V žiadnom prípade ju nemožno chápať ako prejav nejakej „kolektívnej vôle“; tento pojem teda nie je platný: 50,00 % nie je v žiadnom ohľade „oficiálnejších“ než 20 %, 40 % alebo 80,43 %.

Tí, ktorí sú si rovnejší než ostatní

Nemožnosť jediného legitímneho kolektívneho rozhodnutia tak každý kolektivizmus odsudzuje na neúspech už od začiatku. V praxi to ľahko vidieť: v ktorých režimoch majú niektorí konkrétni jednotlivci najväčšiu moc? Kde sa stretávame s najbujnejším kultom osobnosti, s takmer mystickým oslavovaním niekoľkých sebeckých jednotlivcov miliónmi ľudí? V takzvaných kolektivistických režimoch.

Hitler, Stalin, Lenin, Castro, Chomejní, Mao, Kim Čong-un, Ceaușescu a ďalší — máme ich azda považovať za „kolektivistov“? To nedáva zmysel. Ak chceme svetu porozumieť, musíme sa dôsledne držať metodologického individualizmu¹. Svet vysvetľujú oveľa skôr individuálne záujmy (či už správne rozpoznané, alebo nie) než filozofia.

Ayn Randová, Isabel Patersonová² a ďalší, ktorí stavajú individualizmus proti kolektivizmu, sa preto mýlia, ak v tom vidia platnú dichotómiu: voľbu medzi dvoma vnútorne súdržnými pohľadmi na svet, ktoré si ich stúpenci vyberú vopred a potom sa ich do písmena držia.

V skutočnosti nejde o ideologický ani filozofický zápas: hlavnou otázkou sveta nie je „voľba“ (pre koho?) medzi dvoma navzájom protikladnými, vnútorne súdržnými filozofiami.

Obete a tí, ktorí z nich ťažia

Vezmime si fašizmus:

Per il liberalismo (come per la democrazia e il socialismo), l’individuo è fine, la società è mezzo; nè è concepibile che l’individuo, che è fine, possa mai assumere il valore di mezzo. Per il fascismo la società è fine e l’individuo è mezzo, e tutta la vita della società consiste nell’assumere l’individuo come strumento dei fini sociali.

[Pre liberalizmus (rovnako ako pre demokraciu a socializmus) je jednotlivec cieľom a spoločnosť prostriedkom; nie je mysliteľné, aby sa jednotlivec, ktorý je cieľom, mohol stať prostriedkom. Pre fašizmus je cieľom spoločnosť a jednotlivec prostriedkom; celý život spoločnosti spočíva v tom, že jednotlivca využíva ako nástroj spoločenských cieľov.]

— Alfredo Rocco, minister spravodlivosti (1925–1932), „La Dottrina Politica del Fascismo“ [Politická doktrína fašizmu], 1925.

Rocco sa však mýli v prípade demokracie a ešte viac v prípade socializmu. Približne v tom istom čase totiž (nacionálny) socialista Goebbels napísal:

Sozialist sein: das heißt, das Ich dem Du unterordnen, die Persönlichkeit der Gesamtheit zum Opfer bringen. Sozialismus ist im tiefsten Sinne Dienst.

[Byť socialistom znamená podriadiť ja druhému, obetovať osobnosť celku. Socializmus je v najhlbšom zmysle službou.]

— Goebbels, Michael: ein Deutsches Schicksal in Tagebuchblattern, 1926.

V oboch prípadoch je teda podstatná obeť jednotlivca v prospech kolektívu. Ale čo je tento „kolektív“, ak nie „skupina jednotlivcov“? Ide teda o obetovanie jednotlivcov — ale v akej miere a presne v čí prospech? Keby totiž boli obetovaní všetci jednotlivci tvoriaci spoločnosť³, kto a čo by zostalo?

Spoločnosť a jednotlivci

Ako vravievala Thatcherová, „nič také ako spoločnosť neexistuje“ — presnejšie povedané, neexistuje žiadna jedna jediná spoločnosť⁴. „Spoločnosť“ je abstrakcia a v praxi vždy znamená iných ľudí. Obetovať jednotlivca v mene spoločnosti a v jej prospech teda znamená obetovať ho v prospech iných jednotlivcov alebo na základe ich rozhodnutia. Zostáva jediná otázka: koho obetuje kto? Kto rozhoduje v mene „kolektívu“, a sám je tak z obetovania vyňatý?

V čom teda kolektivizmus spočíva? V obyčajnej propagande pre užitočných idiotov, iracionálnej a vnútorne rozpornej, ktorej jediným účelom je ospravedlniť súčasného vládcu (alebo prevrat vládcu budúceho). Má primäť ostatných, aby autora tejto propagandy prijali ako „legitímneho“ držiteľa moci rozhodovať v mene kolektívu a nebúrili sa proti jeho sebeckým rozhodnutiam obetovať ich vo svoj vlastný prospech.

Nie je preto náhoda, že kolektivistické režimy, typicky „rovnostárske diktatúry“, vždy stoja na pokrytectve. Nemajú žiadnu filozofiu, ktorá by pojmovo dávala zmysel, a celá ich stavba spočíva na trvalých rozporoch (doublethink). Argumenty tých, ktorí im vládnu, sú preto iba zámienkami ad hoc, rečníckymi nástrojmi, ktoré berie vážne len hŕstka užitočných idiotov — a rozhodne nie samotní vládcovia.

Kolektivizmus je teda úplné klamstvo. Nestavia sa proti nerovnosti, nestavia sa proti ziskom, nestavia sa proti „vykorisťovaniu“⁵ a už vôbec nie proti sebectvu. Nestavia sa dokonca ani proti individualizmu: jeho jediným nepriateľom je univerzálne prirodzené právo. Presadzuje neobmedzenú moc určitých jednotlivcov, svojvôľu a nihilizmus namiesto uznania jediného súboru pravidiel, ktorý platí rovnako pre každého jednotlivého človeka.

Kolektivizmus nie je nič iné než politická stratégia, ktorú niektorí jednotlivci uplatňujú, aby posilnili svoju moc nad inými jednotlivcami. Z obyčajného nemravného sebectva a arogancie chcú byť tými, ktorí vykorisťujú, ktorí majú zisky a ktorí vládnu ostatným. Nič viac.

Užitoční idioti ničoty

Má teda zmysel rozlišovať medzi úprimnými kolektivistami (alebo tými, ktorí sa za takých vydávajú?), teda „pomýlenými idealistami“, a tými ostatnými? Ani nie.

Prví sú užitočnými idiotmi tých druhých (dejiny sú plné príkladov prisluhovačov zla, nad ktorých koncom nikto slzy roniť nebude). A máme azda odpúšťať užitočným idiotom, ktorí zasvätia život boju za nejaký cieľ bez toho, aby sa na päť minút zamysleli nad tým, čo vlastne majú právo robiť?

Čími užitočnými idiotmi sú však tí druhí?

Západní komunisti boli tridsať rokov užitočnými idiotmi sovietskych aparátčikov, ktorí sami boli užitočnými idiotmi Stalina — užitočnými idiotmi neužitočných psychopatov. Ale čo vlastne dosiahol sám Stalin? Nepredstaviteľný pokrok kapitalizmu a transhumanizmu, o ktorý socializmus pripravuje tých, ktorých vraždí, vykorisťuje a ožobračuje — ani ten si Stalin neužil. Keď sa usiluje iba o sadistickú a vratkú moc nad niekoľkými hladujúcimi úbožiakmi⁶, jediným nesporným a konečným víťazom môže byť len skaza, smrť a ničota⁷.

Ak sú teda hlúpi kolektivisti užitočnými idiotmi psychopatických kolektivistov, na konci reťazca nie sú všetci ničím iným než práve tým: užitočnými idiotmi ničoty.